amabile

Všetky ženské časopisy radia: Rozišli ste sa?...skúste začať písať blog. Nikde však nepíšu ako sa spamätať, keď sa to stalo asi stý krát a s tým istým mužom, s ktorým ste dokonca - nechodili? Otázke znie: veriť im? Nemyslím si, že sa tam dočítam niečo naozaj svetoborné ale na druhej strane za pokus to stojí. Viem, že blogov o láske a rozchodoch, sklamaní je veľa- netvrdím, že tento bude iný... možno budem časom písať aj o pekných a milých veciach... Teraz sa však na to necítim, chvíľami chcem plakať, chvíľami si nadávam, že som opäť naletela(nepoučiteľná), chvíľami nadávam naňho(aj keď toto som nechcela).
    Neviem, či niekoho zaujíma čo presne sa stalo...Môj príbeh je s najväčšou pravdepodobnosťou klasika: stretla som ho na nete, písali sme si ( skype), prvé rande, druhé rande... zamilovala som sa- on tvrdil, že tiež, vykašľal sa na mňa, po čase sa ozval ospravedlnil a opäť sme sa stretli- odišil- do zahraničia a takto sa to opakuje už viac ako rok.
    Poviete si hlúpa...ja tiež, napriek tomu mu vždy uverím a on ma opäť sklame. Bože, takto napísané to znie strašne. Viete je vzdelaný, krásny, úspešný, verí v Boha (toto bolo pre mňa dôležité),miluje deti- aspoň to tvrdí, vtipný, šarmantný, galantný,...právnik. O čistote a hĺbke jeho citov občas pochybujem- hlavne vo chvíľach ako je táto. Kým je všetko v poriadku dokáže nekonečné hodiny rozprávať a písať ako ma miluje, aká som úžasná, že ma zbožňuje atď. Viem, viem omáčky- keď chlap pozná správne slová nie je to ťažké- oblbnúť nás. Som mladá možno preto, aj keď  zažila som už pár sklamaní a viem, že určite ešte zažijem. Možno chcem sama veriť jeho slovám a preto naletím. Jeho najväčší husársky kúsok, ktorý bolí doteraz. V zime počas skúškové prišiel na Slovensko na dovolenku. Nebol doma viac ako pol roka, pretože napsledy musel do Španielska za dedom( amputovali mu nohu). Po pol roku sme si náhodou zavolali a dohodli sa na stretnutí- o dva dni si to rozmyslel a zrušil ho- len tak. Vraj si nemáme čo povedať, nevidí zmysel v stretnutí so mnou...Bolelo to.Šialene.Neskutočne.  Nešla som na skúšku. Viem moja chyba, ale nedokázala som otvoriť knihu. Prenášam predmet.
     Začal semester- dúfala som, že zabudnem, začali prednášky, škola...Tri týždne po začiatku semestra mi napísal na skype: "Ahoj, chcem sa ti ospravedlniť." Začo? Prečo? Zrazu? Plakala som viac ako 2hodiny. Odpustila som...Nechcela som ho nenávidieť.  Spočiatku sme sa písali len tak - občas, raz za týždeň, dva, pár dní- vždy len chvíľku ako sa máme.. Vzťah on v Španielsku - ja na Slovensku- nereálne.  Dúfala som, že už nenaletím, že som sa dostatočne obrnila voči jeho vyznaniam typu: "Máš všetko, čo som si kedysi vysníval u ženy." Dostal ma. Zase...

   Opäť som tam, kde pred rokom, tam kde pred pol rokom...stále. Nviem ho vymazaať z halvy, zo snov, zo srdca. V piatok sme spolu volali do noci. Tvrdil, že ma miluje. Na budúci týždeň vraj príde na Slovensko, aby som mu odpustila a či sa nechcem stretnúť.  "ÁNO", "ÁNO", ÁNO".  V pondelok som napísala: "Ahoj, aký bol víkend?" "V pohode, boli sme na svadbe." "Si sa ženil?" "Ako vieš? :-) " takto šla konverzácia, spočiatku to vyzeralo ako žart...oženil som sa. Nedalo mi to, opýtala som sa, myslel si to vážne? Neverila som, vraj sa opil s kamarátmi v bare  oženil...Pochopíte? Len tak? Muž, ktorý v piatok tvrd, že ma miluje sa v sobotu opije, ožení- ani sám neviem s kým a pokračuje v tomto vymýšľaní Ďaľšie tri dni? " Ale milenci byť predsa môžme láska." Prosím? toto je zlý sen, ty si myslíš, že slušné diečva za ktoré sa považujem bude niekomu milenkou? "Takže koniec?, OK" "Zabudni na mňa, budeš mať pokoj, urobil som kravinu." Vraciam sa v pamäti rok dozadu. Odchádzal do Prahy...ale to je už iný príbeh.